Každý zodpovedný rodič si určite pamätá na obdobie čakania na prírastok, počas ktorého si mamička, či otecko plánovali a ujasňovali, ako chcú vychovávať svojho potomka, čo mu dovolia, čo mu naopak zakážu. Pravdepodobne ste si chystali plány, ako mu urobíte režim, ako ho naučíte prvé kroky, ako slušne zdraviť, koľko času s ním budete denne tráviť, ako mu ten čas perfektne vyplníte, aký budete podporujúci a vždy optimistický....jednoducho ten najlepší rodič na svete.

Potom však prišla realita, kedy ste v záchvate zlosti po ťažkom dni capli svojho drobca po zadku, keď už po piaty krát liezol na skriňu, alebo ste ho napriek všetkým zákazom napokon nechali zjesť celú lízanku, len aby ste mali na chvíľu pokoj, alebo ste sa namiesto spoločného hrania radšej zavreli s mobilom v kúpeľni a dali prednosť horúcej vani. A prišli výčitky... Výčitky, že nie som taká perfektná matka ako som si priala, že robím presne to, čo robievala moja mama/ môj otec a ja som sa tomu chcela pri svojom dieťati tak veľmi vyhnúť (píšem v ženskom rode, ale v celom článku myslím na obe pohlavia rovnocenne). Určite sa nejednému rodičovi teraz uľavilo, pretože v tom nie ste sami.

Ak by ešte žili niektorí z popredných predstaviteľov psychoanalýzy, určite by vás ubezpečili, že zapadáte do bežného priemeru rodičovstva. Donald Winnicott, ako predstaviteľ teórie objektových vzťahov, by vám možno povedal: „...na to aby ste boli perfektný, stačí byť dosť dobrý.“ Čo to vlastne znamená byť dosť dobrou matkou (good enough mother – Winnicott), resp. dosť dobrým rodičom? Ako to Donald Winnicott v 50. rokoch minulého storočia vlastne myslel?

Výborný príklad uvádzajú vo svojom článku doktorky Ratnapalan a Batty (2009). Tvrdia, že v dnešnej dobe vzniká fenomén tzv. „Supermamy“ alebo „Superotca“, ktorý vytvára akúsi fiktívnu dokonalú postavu, superhrdinov a superhrdinky. „Superrodič“ pracuje na 100%, je schopný skĺbiť osobný, rodinný aj profesionálny život, naplno plní potreby svojich detí, venuje sa svojmu partnerovi/-ke a ešte aj v práci a v domácnosti podáva stopercentné výkony. Tento „superrodič“ je však mýtus a nik z nás, pri zachovaní psychického a fyzického zdravia, nie je schopný byť dokonalý v každej oblasti života. Dosť dobrá matka sa snaží plniť, podľa Winnicotta (1953), spočiatku čo najviac potrieb novorodenca, keďže v tomto období je dieťa najbezbrannejšie. Avšak, ako píše ďalej, postupom času sa matka angažuje menej a menej, keďže schopnosť dieťaťa vysporiadať sa so zlyhaním sa zvyšuje. Pozorujeme tu nepriamu úmeru – čím je dieťa staršie (a zároveň skúsenejšie a lepšie vybavené do života), tým nižšia je miera angažovania matky v plnení jeho potrieb. To, že matka nesplní každú potrebu dieťaťa, v podstate pomáha dieťaťu privyknúť si na vonkajší svet a realitu. V skratke, byť dosť dobrým rodičom znamená nebyť ani zlý, ani dobrý (Winnicott, 1953). Pretože taký je svet, svet nie je čierno-biely. Neexistuje človek, ktorý je iba dobrý alebo iba zlý. Ani si neuvedomujeme, aký dlhodobý proces stojí za pochopením toho, že v jednej osobe sa naraz zlúči niekoľko desiatok až stoviek vlastností, ktoré sa jednoducho nedajú rozdeliť iba na dve kopy. Byť dosť dobrým rodičom je paradoxne najlepšou alternatívou rodičovstva, pretože byť dosť dobrým vo viacerých oblastiach života je prijateľnejšie, ako vynikať v jednej a ostatné zanedbávať alebo v nich zlyhávať (Ratnapalan & Batty, 2009).

Predstavme si, že by existovalo dieťa, ktoré by sa narodilo do akého si „dokonalého vákua“. Od začiatku by žilo v dokonalých podmienkach pre rast a rozvoj, starostlivosť by mu zabezpečovali bezchybní a vždy ideálne reagujúci rodičia, ktorí by mu plnili všetky jeho potreby, ideálne a teda ihneď a chránili ho pred všetkým zlým. Nepredstaviteľné, že? Poďme však v príbehu ďalej. Jedného dňa by sa dieťa s ideálneho sveta dostalo do sveta bežného. Ako dlho by v takých podmienkach vydržalo fungovať? Aké nároky by malo dieťa z dokonalého sveta na seba samého? Aký človek by takého dieťaťa vlastne vyrástol?

Ratnapalan, S.,& Batty, H. 2009. To be good enough. Canadian Family Physician, 55 (3), 239-240. http://www.cfp.ca/content/55/3/239.abstract

Winnicott, D. W. 1953. Transitional objects and transitional phenomena; a study of the first not-me possession. Int J Psychoanal. 1953;34(2):89–97.

<a href="http://www.freepik.com">Designed by freepic.diller / Freepik</a>