Klub nerozbitných detí je kniha, ktorú vydala Slávka Kubíková – je bývala reportérka týždenníka Trend, matka dvoch detí a kariéru si skúsila už aj v oblasti financií. Momentálne píše pre Konzervatívny denník Postoj. Na internete sa dočítate, že je autorka bestsellerov Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov, ktoré sú podľa mojich skúseností v súčasnosti najväčšími ťahúňmi v slovenskej laickej literatúre o rodičovstve a akýmsi Desatorom moderného rodičovstva.

To ma dostáva do situácie, v ktorej sa trochu obávam zo svojej pozície vôbec hodnotiť (a niekedy aj kritizovať) tieto knihy. Ale, ja som rebel a skúsim podať svoju vlastnú skúsenosť s touto knihou, skúsim vysvetliť, prečo sa môj pohľad na obsah knihy úplne nestotožňuje s väčšinou a skúsim sa kriticky prizrieť na chybičky krásy, ktoré v nej, ako psychológ, vnímam. Nie je to môj recept, na napísanie dobrej knihy. Ale pri čítaní odbornej literatúry sa snažím knihu nezhltnúť, ale pozrieť sa na ňu s dávkou kritického myslenia a v tomto prípade aj vlastných vedomostí a skúseností s realitou. Knihu vydalo vydavateľstvo Postoj Media s.r.o. a s obsahu cítiť zázemie kresťanskej komunity, čo nemusí každého osloviť. Mne to výrazne nevadí, ale aj tento fakt ovplyvnil názory na jednotlivé prvky v knihe, ktoré vám o chvíľu v texte bližšie rozvediem.
Autorka knihu delí na sedem kapitol, pričom každá kapitola opisuje jednu vlastnosť, ktorú by sme podľa nej mali predať našim deťom, aby z nich v 21.storočí vyrástli zdraví ľudia so správnymi hodnotami.

V prvej kapitole sa autorka venuje hneď samotným technológiám. Myslím, že táto kapitola ma asi najviac rozladila a urobila na mňa zlý „prvý dojem“. Vysvetlím prečo. Autorka začne hneď „zhurta“ o tom, aké sú technológie zlo, čo všetko negatívne prinášajú nám a že našim deťom ničia detstvo. Čo nie je nič, s čím by som úplne nesúhlasila, avšak určite by bolo vhodné dodať a zamyslieť sa nad tým, že svet technológií je momentálne najväčším zamestnávateľom, že vďaka technológiám sa uľahčilo fungovanie mnohých oblastí života človeka a spoločnosti , netreba zabudnúť na to, ako technológie pomáhajú v oblasti zdravia človeka a najmä si uvedomiť, že svet bez technológií už asi existovať nebude. Autorka trochu pozabudla na fakt, že každá doba prináša svoje výdobytky. Trochu som sa pousmiala nad predstavou, čo by sme robili dnes, ak by sa na začiatku veľkých objavov (ktoré nie vždy boli vo všetkých vlastnostiach pozitívne a prospešné, rovnako ako je to aj s modernou technikou teraz) odrazu rozhodlo o jeho obmedzeniach. Musíme si uvedomiť, že technológie sú obrovskou súčasťou našich životov a životov našich detí, čo by však mohlo korešpondovať s autorkiným názorom je, že sa k nim musíme postaviť zodpovedne a dostatočne zregulovať tak, aby boli pre nás viac prínosné ako nebezpečné. Autorka v tejto kapitole dáva rodičom užitočné rady, ako sa venovať deťom vo svete technológií. Rady nie sú zlé, čo by som im však vytkla je, že si úplne neviem predstaviť podmienky, v ktorých by sme vedeli tieto rady, tak ideálne aplikovať. Určite to však môžeme skúsiť a ja vám v tom, milí rodičia, veľmi držím palce. Skôr sa obávam toho, aby ste neskĺzli do  masového zakazovania telefónov a počítačov z dňa na deň, pretože pre deti je v súčasnej dobe telefón nie len prístroj na udržiavanie sociálnych vzťahov a komunikácie, ale aj súčasť istého imidžu a sociálnej roly, ktorá môže byť reštriktívnymi opatreniami premotivovaného rodiča - obávam sa, že dokonca až fatálna. Skôr súhlasím s autorkou v tom, že prácu s technológiami je potrebné upravovať a prispôsobovať na vek dieťaťa už od útleho veku a najmä ísť príkladom. Ak jednoducho nie som schopný/á fungovať bez technológií v bežnom živote ja, ako rodič, zbytočne budem od svojich detí očakávať technologický celibát. Ďalej sa autorka prihovára čitateľom a snaží sa prostredníctvom akéhosi emocionálneho tlaku vo forme „viem, čo si práve myslíš“ vyvrátiť námietky, ktoré pri čítaní týchto strán bežný človek určite má. Bez okolkov priznávam, že som podobné námietky mala aj ja a nemyslím si, že sú automaticky zlé. Autorka sa snaží argumentovať, ale znova vytvára len akúsi ideálnu bublinu, v ktorej – ak si trúfnem povedať – veľké percento bežných ľudí nebude vedieť a nevie fungovať. Koniec koncov sa mi zdá, že autorka úplne zabudla, že doba technologická tu už je v plnom nasadení, prepletená vo všetkých oblastiach nášho života a života našich detí a späť to už nevrátime. Sami vidíme, čo všetko sa muselo stať, aby sme začali šetriť naše životné prostredie a akú námahu musíme vynaložiť, aby sme vo svojich životoch nevyužívali napríklad také plasty. To isté platí aj pri technológiách. To, že ich máme v životoch hlboko zakorenené je už nezvrátiteľná vec, skôr by sme mali uvažovať, ako ich dostatočne obmedziť, ako sa naučiť pracovať s ich negatívnymi dopadmi a hovoriť o tom vo veľkom. Ale súhlasím, je potrebné začať naozaj od seba...nie od svojich detí. Na konci každej kapitoly autorka ponúka rozhovor s odborníkom v danej oblasti. Pre prvú kapitolu si nevybrala, podľa môjho názoru, úplne šťastne. Rozpráva sa so špeciálnou pedagogičkou. Osobne som sa s niektorými jej názormi nevedela stotožniť, nepáčilo sa mi, že si protirečila, vytrhávala štúdie z celkového kontextu, len aby pridala téme na vážnosti a ignoruje, že výchova detí v kontexte technológií má omnoho širší rámec, v ktorom sa prepletá niekoľko premenných (rozumej, iných podmienok, ktoré vzťah dieťaťa k nim ovplyvňujú). Uvediem príklad, ktorý spomína. Nemyslím si, že deti, ktoré hrávajú agresívne hry sú automaticky ovplyvnené agresívnym podtextom a automaticky sa z nich stávajú masoví vrahovia. V psychológii existuje niekoľko teórií ovplyvňovania médiami (zaoberajúcich sa prevažne agresiou), pričom v každej môžete vidieť niekoľko premenných, ktoré autori dávajú do popredia, ale zatiaľ neexistuje žiadna ultimátna teória, ktorá by tento fakt potvrdila. To znamená, že za vznikom agresívneho správania u detí, ktoré hrajú hry s touto tematikou je X ďalších faktorov (ako napríklad temperament, sociálne posilňovanie, sociálne zázemie atď.), ako iba tento jeden spomínaný. No a posledná veta k tomuto rozhovoru: Prečo by nemali byť technológie určené na zábavu?

Druhá kapitola sa venuje hre, pohybu a slobode detí. Autorka vychádza z jedného experimentu s deťmi, ktoré fungovali v prostredí bez hračiek. To sa mi znova zdá byť trochu tendenčné a jednosmerné, ale dobre. Kapitola je „šmrncnutá“ Montessori tematikou, ktorá (podľa mňa) znova nie je sama o sebe zlá, ale pretláča do popredia aspekty výchovy, s ktorými nie som stotožnená, pretože (hoci to väčšinou v štátnej pedagogickej praxi tak nevyzerá) som zástancom normatívnej výchovy. Vysvetlím...nemyslím si, že pridŕžanie sa akýsi učebných osnov a pravidiel je úplne na zahodenie, aj keď je pravdou, že náš školský systém je dosť skostnatelý. Alternatívne metódy výučby sú však podľa mňa opačný extrém, ale je to vec uhla pohľadu, je to na ďalší článok a je to vec vkusu a hodnôt, tak by som do toho nerada zabŕdala. Napokon s názorom pani autorky o potrebe vrátiť deťom prirodzenú hru, slobodu a pohyb sa stotožňujem, skôr ma tam stále škrie ten jej idealistický a jednostranný pohľad na vec, ktorý vnímam hlavne u ľudí, ktorí nikdy reálne nepracovali s ľuďmi (myslím, vo forme sociálnej práce) a nevedia si úplne uvedomiť, koľko faktorov sa v prostredí jedného obyčajného dieťaťa, či rodiny môže ukrývať. Rozhovor na konci kapitoly je so skvelým odborníkom na pohyb detí a to Viktorom Bielikom, ktorý je (ak sa nemýlim) iniciátorom programu Hýb sa, Slovensko, robí mnoho výskumov v oblasti pohybu detí. Otázky sú však trochu zle kladené a z  rozhovoru sme sa mohli dozvedieť omnoho viac prínosných vecí k téme, ako sme sa koniec koncov dozvedeli. Nevadí.

Tretia kapitola sa venuje knihám. Autorka popisuje rady, ako naučiť vaše deti, aby čítali samé. Taktiež ponúka zoznam odporúčanej literatúry pre deti. Tu sa pýtam, kde sú klasické slovenské rozprávky, povesti, bájky? Aj v týchto navonok „hororových“ rozprávkach sa vyskytujú krásne jungiánske posolstvá, ktoré môžu byť veľmi užitočné pre tvorbu osobnosti dieťaťa – nevidím v tom nič zlé. Na konci autorka ponúka rozhovor s Viktóriou Marcinovou, ktorá je iniciátorka rozvoja čítacej aktivity.

Štvrtá kapitola sa venuje pestovaniu vzťahov s dieťaťom a komunite. Dáva tak trochu  násilné rady, ako ideálne fungovať. Viem si predstaviť mamičku, ktorá sa po prečítaní týchto rád bude premotivovane snažiť zmeniť niečo, čo už zmeniť nejde, alebo by musela zmeniť XY ďalších vecí, aby to fungovalo tak, ako to čítala. Rozhovor, ktorý ponúka je s detským psychológom a terapeutom, ktorý mimo iného vysvetľuje koncept dosť dobrého rodičovstva. Dobrý rodič, je ten s chybami.

V piatej kapitole autorka rozoberá problematiku určovania hraníc. Táto kapitola sa mi páčilo, v podstate som bola stotožnená s väčšinou obsahu. Teda, že deti naozaj potrebujú hranice a musíme im ich dať premysleným a ľudským spôsobom. Rozhovor urobila s psychologičkou a terapeutkou, autorkou konceptu rešpektujúceho rodičovstva – ten sa mi zdal výborný, s praktickými radami, ako takéto rodičovstvo praktizovať.

Šiesta kapitola sa venovala potrebe hudby v živote dieťaťa, tiež radám, ako dieťa k hudbe viesť a ako v ňom pestovať hudobný vkus. Znova, spomenuté výskumy napasované na text, ale budiž. Rozhovor na konci je s hudobnou publicistkou a speváčkou. V rozhovore si autorka s „hosťkou“ trochu uletia a odrazu nevadí, že malé dieťa cvičí na hudobnom nástroji 5x do týždňa, ale pokiaľ ju to naozaj baví, tak to nikomu neberiem.

Siedma kapitola sa venuje budovaniu detského charakteru. Autorka znova čierno-bielo hodnotí, aké sú dnešné deti strašné, lebo si žijú v blahobyte a nebudujeme ich charakter. Je pravdou, že takýchto prototypov rozmaznaných detí pribúda, ale úplne by som túto generáciu „nevyhadzovala do koša“ – to si potom pripadám ako stará večne ufrflaná teta, ktorej vadia títo moderní fagani. Znova to je možno autorkinou skúsenosťou, respektíve neskúsenosťou s prácou s ľuďmi. Pri práci v sociálnej sfére sa človek stretne s nespočetným množstvom príbehov detí, ktoré aj napriek tejto dobe žijú úplne normálne. Myslím si, že možno v iných regiónoch Slovenska (možno lepším sociálnym statusom vo väčších mestách je tá „rozmaznanosť“ spôsobená blahobytom doby) je stále väčší počet detí, z ktorých vyrastú charakterní ľudia....a možno som len optimistka . :) Každopádne aj v tomto je najdôležitejší faktor rodič, ktorý musí byť sám nositeľom takých vlastností, ktoré od svojho dieťaťa očakáva. Autorka zakončuje kapitolu zaujímavými a pre mňa peknými radami, čo dieťa potrebuje k tomu, aby si vybudovalo zdravý charakter. Tiež ponúka rozhovor s Andrejom Burianekom, zakladateľom kurzov Akadémia rodiny. Rozhovor sa mi veľmi páčil, pán Burianek vlastne zhrnul všetko to, čo si o tejto knihe myslím a teda, že dieťa sa nedá vychovať dobre podľa akejsi príručky a krokov. Každý sme z iného sociokultúrneho prostredia a máme rozličné rodinné zvyky a históriu. Dokonalosť neexistuje, a tak to aj zakončím. Táto kniha je návodom pre dokonalú výchovu. Neviem, či ste už niekedy skúšali fungovať podľa návodu. Či už po prečítaní motivačnej knihy o šťastnom živote, alebo jednoducho ste sa snažili nasledovať nejakú „zaručenú a overenú“ diétu. Ako to dopadlo?...

Určite vás od prečítania tejto knihy nechcem odhovárať. Ak ju nevezmete úplne vážne, tak si z nej viete do života vziať naozaj veľa. Berte ju skôr ako akýsi posun vpred. Nič nezmeníte z dňa na deň, niekedy ani z roka na rok a niekedy ani za celý život, ak sa však pokúsite spraviť z výchovy vášho dieťaťa tú najlepšiu verziu tejto knihy, bude to skvelá vec. A ja vás v tom chcem podporiť. :)

Zdroj: Kubíková, S. (2018). Klub nerozbitných detí. Postoj Media s.r.o.