Tento cyklus som sa rozhodla zaradiť do nášho blogu najmä z dôvodu, že som si počas posledných rokov začala čoraz viac uvedomovať, ako málo dokážu dospelí ľudia uvažovať o sebe samých v celej palete osobnostných vlastností, zručností a schopností a aký to má vplyv na všetky oblasti života, v ktorých fungujú.

Pri psychosomatickej téme (psychosomatika = interdisciplína prekrývajúca medicínu s psychológiou, ktorá pri uvažovaní o chorobe berie do úvahy fyziologický aj psychologický stav pacienta/klienta, pozn.autorky) v mojej diplomovej práci som si začala viac uvedomovať, že prehliadanie emócií je v našej súčasnej kultúre tak trocha „národným športom“ a korene by sme mali hľadať už v samotnej výchove, či už rodinnej alebo inštitucionalizovanej.

Emocionálna inteligencia je psychologický koncept, ktorý vám môže byť známy z rôznych motivačných kníh, či článkov týkajúcich sa manažérstva, či prekonávania vlastných limitov v pracovnej oblasti. Hoci najznámejším priekopníkom teórie emocionálnej inteligencie je Daniel Goleman, v predhovore svojej preslávenej knihy Emocionálna inteligencia objasňuje, že sa touto témou začal zaoberať začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy psychológovia John Mayer a Peter Salovey prví definovali emočnú inteligenciu (Goleman, 1995). Práve v tom období sa (a podľa mňa dosť nešťastne) začalo na emocionálnu inteligenciu nahliadať viac z hľadiska úspechu, keďže doposiaľ úspech zaručovalo skôr IQ ako EQ. Sám Goleman sa po vydaní prvého vydania svojej knihy nestačí čudovať, ako expresne rýchlo sa tento pojem zaužíval v rôznych častiach sveta a aké sú dopady tohto knižného bestselleru. Hoci ho v našich končinách stále poznáme viac ako akýsi zdroj „úspechu a napredovania“, ku ktorému nás vyzývajú motivačné či duchovné knihy, v USA takmer ihneď oslovila táto téma pedagógov, ktorí sa ju snažili pretaviť do praxe prostredníctvom spoločenskej a emocionálnej výuky. Je smutné, že sa temer v roku 2020 stretnem vo svojej praxi s deviatakmi, ktorí sa nedokážu opísať ako plnohodnotnú osobu a pri otázkach týkajúcich sa ich dobrých a zlých vlastností iba zúfalo hľadia na papier a dostať od nich odpoveď je zložitejšie, ako im dať vyriešiť matematickú úlohu. Pri tejto skúsenosti sa zamýšľam, ako chceme z detí vychovať úspešných a spokojných dospelákov, ak stále dávame do popredia vedomosti o svete a nie vedomosti o sebe a sami sa máme problém opísať pri pohovore do práce. A pritom sú emócie jednou z najstarších a pre prežitie najdôležitejších zložiek ľudskej existencie, ktorá nás sprevádza už od narodenia. Ale tu Vás chcem vyviesť z omylu, drahí čitatelia, IQ a EQ, ako tvrdí aj sám Goleman, sa nemôžu porovnávať. Nemôžeme znova prísť k opačnému extrému, v ktorom sa budeme zameriavať iba na rozvoj emocionálnej stránky osobnosti a inteligenciu úplne zanedbáme. Tak ako je to aj v živote, vo všetkom by sme mali hľadať zdravú rovnováhu.

V nasledujúcich článkoch tohto cyklu, by som Vás rada previedla touto širokou a zaujímavou témou, v ktorej by ste mohli nájsť niečo, čo aplikujete do výchovy svojho dieťaťa, ale aj do vlastného sebapoznania.

Použitá literatúra:

Goleman, D. (1995). Emoční inteligence: Proč může být emoční inteligence důležitejší než IQ. New York: Bantam Books.

<a href="http://www.freepik.com">Designed by rawpixel.com / Freepik</a>